Zacnime od momentu, v ktorom sa firma rozhodla ukoncit nasu vzajomnu spolupracu po vyse piatich rokoch. Ked padli slova, rozhodol som sa s tym nebojovat. Odchadzam v pokoji. Snaha potlacat to nefunguje a preto nechavam plynut myslienky aj emocie bez odporu. Do ruk sa mi dostala zivotna situacia, ktoru potrebujem vyriesit.

Stojim na rozcesti, ci si vobec davat namahu hladat volnu poziciu, alebo si budovat daco vlastne. Spomenul som si na pana, ktory mi zvykaval telefonovat s ponukami a vzdy som ho odmietol s tym, ze som spokojny. Nepytal som sa ho priamo na pracu, ale na situaciu na trhu v oblasti programatorov. Nevyzera to dobre, je to momentalne skor o stasti.

Mat vlastnu firmu by vyzadovalo starat sa o predaj a o zakaznikov, najst produkt alebo sluzbu o ktory by bol zaujem. Ostat pri programovani by znamenalo vybrat si medzi troma typmi spolocnosti.

Studia su jednoducho povedane riadene ludmi, ktori fakturuju za prace na internetovych strankach svojich klientov dvojnasobok toho, co si pyta ich progarmator. Dalej su spolocnosti, ktore maju zmluvy s vacsimi spolocnostami a funguju v podstate ako prostrednik medzi gigantom a programatorom. Tretim typom su take, ktore maju svoj vlastny produkt a kedze som pre take pracoval, hladal by som tym smerom. Korporaty neboli zvazovane.

Zavolal som aj programatorovi, s ktorym sa poznam uz dlhe roky a aj ked on svoje miesto este ma, zvazuje nad tym preklopit sa z digitalneho do fyzickeho sektora. Vraj uz taky vodar ci stolar zaraba rovnako, ak nie viac. Pozicia programator mizne.

Kedysi sa polia obrabali rucne, kym prisli stroje a nahradili pracu ludi. Nadefinovali vsak nove pracovne pozicie. Ostali ludia, ktori sa o tie stroje museli starat. Produkovalo sa viac a niekto sa tolkej urode musel venovat. Zakladom bolo prisposobit sa. A toto sa deje momentalne v programovani. Pracoval som na poli, ktore je uz minulostou a ci budem pracovat na inom, alebo na svojom, musim k tomu pristupovat uz inak.

Mat vlastnu firmu v kombinacii s pracou pre niekoho ineho je narocne, ale momentalne to vyzera ako jedina moznost. Predpokladam, ze taky rok by sa to dalo vydrzat, ale treba pocitat s tym, ze to bude mat vplyv aj na rodinu a okolie. Keby som to neskusil teraz, mozem lahko spadnut naspat, kde som bol a zivot by mi to neskor pripomenul znova. Treba zvolit a vyskusat cestu, ktorou bude clovek v buducnosti rad, ze isiel a nebude si vycitavat, ze mohol a vykrocil inak.